Všetci dobre vieme, že bez práce nie sú koláče, preto na nich pracujeme deň čo deň. “Koláče” sa pre nás časom stávajú samozrejmosťou, občas dokonca ťažkým stereotypom. Vtedy je skvelé, keď vám život raz za čas prihodí na koláč aj čerešničku, ako odmenu a povzbudenie do ďalšieho pokračovania. Pre mňa bola touto čerešničkou ponuka od fotografky a štylistky Lynzi Judish na fotenie vybraných modelov z mojej dielne do jesenného editoriálu amerického Jute Fashion Magazine. Nasledujúce riadky o prístupe k tvrdej práci kvôli “koláčom” sú poprepletané výslednými fotkami jej umeleckého počinu v kombinácii s modelmi ďalších návrhárov. Na fotení sa spolupodieľali: modelka Laura Banani, vizážistka Kristýna Hošková, retoucher George Buczko a asistent Jay Walker.
(Bunda od Alter Era, kvietkovaný top a sukňa od Zuzany Kubíčkovej, modrá sukňa od Majoranky, topánky od Spot On!)
Asi to poznáte: skvelé obdobia plné energie, kreatívnych činností, zaujímavých udalostí a tak ďalej, no a nie veľmi dobré obdobia, kedy sa vám nechce nič, veci nevychádzajú, ako by ste chceli, práce je veľa alebo práca nie je žiadna, prípadne dosť nezáživná…
Moja práca ma veľmi baví hlavne v období, kedy mám dosť priestoru tvoriť, riešiť nové modely, upravovať strihy, fotiť svoje hotové outfity a podobne. Avšak keď príde to vytúžené obdobie zákazok, ktoré je cieľom a súčasťou kreatívneho procesu (aspoň teda v mojom prípade), nasleduje jednoducho makačka. A práve to obdobie som nedávno zažila.
Bolo toho zrazu nejak veľa a všetko som chcela mať hotové okamžite, čo sa pravdaže nedá. Keby to vybavovanie zákazok, u mňa teda šitie, trvalo len pár dní, bolo by to celkom OK, ale z dní sa stali mesiace, až som sa asi po dvoch mesiacoch prichytila pri tom, že nemám chuť vstávať do práce, ktorú mam jeden krok od postele.
Znechutilo sa mi hlavne šitie. Totižto, keď som si vyberala profesiu módnej návrhárky, išlo mi hlavne o vymýšľanie dámskeho oblečenia, konštrukčné riešenie strihov a neskôr aj fotenie. Študovala som odbor “Odevníctvo” na strednej škole v Prešove a keď ma prvýkrát posadili za stroj, tak som si pomyslela: “Tak toto ja robiť nebudem.” Čo by čert nechcel… 🙂 So spolužiačkami, ktorým učenie veľmi nešlo, som sa v rýchlosti šitia nedokázala vyrovnať. V rukách som to nejak extra nemala, radšej som študovala a vymýšľala. Vo všeobecnosti samotné šitie je náročná disciplína a keď k tomu ešte pripojíte tvorbu strihov, navrhovanie modelov, plus všetko ostatné, čo je k tomu potrebné, tak logicky vzniká dosť náročný a zdĺhavý proces. Svoje prvé samostatné návrhy mimo školy som šila v slzách, až kým som si neuvedomila, že mi to ide oveľa lepšie, keď som pokojná. Neviem, či som sa nakoniec naučila šiť alebo som len nadobudla väčšiu trpezlivosť (ktorú som si následne pri práci celé roky zachovávala). No vo spomínanom zlom období, som na kamošku trpezlivosť úplne zabudla. Už som nechcela pracovať ako šička (týmto výrazom nedehonestujem ľudí, ktorí šijú, len si robím srandu zo samej seba), ale delegovať prácu krajčírke som si ešte nemohla dovoliť (a stále nemôžem haha). Donekonečna som sa sťažovala na všetko, čo sa týkalo mojej práce, bola som unavená, nervózna… a myslela som, že na vine je šitie. K tomu sa pridala frustrácia z toho, že som nemala čas vytvoriť nič nové a keby ma niekto v tom čase ako skúseného freelancera požiadal o pomoc v rámci fungovania na voľnej nohe, najskôr by som ho od toho hneď odhovorila. Mali ste aj vy inú, jednoduchšiu, predstavu o svojej práci pred tým, než ste začali?
(Bordové sako s mašľou aj bež mašle od Majoranky)
Našťastie ma v blízkej dobe čakalo voľno. Dovolenka na mieste, kde nezáležalo na tom, čo robím a čo mám na sebe (keď poviem, že som módna návrhárka, ľudia si ma zvyknú premerať od hlavy po päty a verte mi, ja nie som typ, ktorý chodí vkuse špičkovo vystajlovaný). Bola som na mieste, kde záležalo len na tom, ako sa staráš o svoju dušu, ako sa správaš k svojmu životu, svojim blízkym a priateľom, prípadne nepriateľom. Vzťah k ostatným riešiť nemusím, úprimne poviem, že som tichý a priateľský typ. Skôr som sa zamyslela nad vzťahom k sebe. Nad svojou uponáhľanosťou, ktorá v konečnom dôsledku nedáva žiadny zmysel. Všimli ste si tie rýchle autá, ktoré všetkých predbiehajú a nakoniec sa s nimi stretnete na križovatke, pretože im zasvieti červená? Premýšľala som o obdobiach nabitých zákazkami, kedy nie je čas na riešenie žiadnej kreatívnej súčasti svojej práce, keď sa mi zrazu dostala do rúk kniha o Tomášovi Baťovi. Čo som si z nej k tejto téme vzala, vypíšem v nasledujúcich troch bodoch:
1. Dobre vyváž svoje povinnosti
Baťa vo svojich zápiskoch popisoval princípy svojho plnohodnotného fungovania. Pracoval veľmi veľa a tajomstvo jeho energie bolo v dobrom rozvrhnutí práce. Striedaním jednoduchých a zložitejšich úloh sa vyhol neefektívnemu zaoberaniu sa viacerými zložitými povinnosťami za sebou a rovnako sa vyhol aj monotónnosti, ktorá sa v mnohých časovo náročnejších úlohách bohužiaľ ukrýva. Vďaka tomu teraz už viem, že ak nepotrebujem zákazku odovzdať okamžite (čo sa stáva u mňa našťastie výnimočne), môžem ju striedať s návrhom nového výrobku, respektíve šitím niečoho konečne aj pre seba. Takto adekvátne prestriedam príjemnosť s povinnosťou a nebudem po čase vstávať s myšlienkou na to, že: “Znova šiť a šiť od vidím do nevidím.” Hodinky vymyslel človek, tak prečo by sme sa mali času zotročovať, keď my sme jeho pánmi. Síce samozrejmému plynutiu času sa nevyhneme, ale načo sa znepokojovať, keď čas je tu pre nás stále a je na nás, aby sme si ho zorganizovali pre svoje dobro.
2. Utlm ego a poctivo pracuj na základoch
Baťa spomínal na časy, kedy mu jeho mladícke ego nahováralo, že by bolo najlepšie, keď sa bude pohybovať medzi ľuďmi z vyššej spoločnosti, medzi pánmi. Keď na začiatku jeho podnikania išlo do najtuhšieho a musel vyrábať obuv vo fabrike spolu so svojimi robotníkmi, skrýval sa za rohom, aby ho náhodou nezbadal niekto zo spomínanej vyššej spoločnosti, až kým mu nedošlo, že jeho spolupodieľanie sa na ručnej práci so svojimi zamestnancami mu dáva omnoho lepší vhľad do jadra činnosti, na základe ktorej stojí celý jeho podnik. Vďaka tomu vedel potom navrhnúť tak dobrý a skutočne výkonný model fungujúceho podniku. Uvedomila som si, že som robila strašne veľkú chybu, keď som nadávala na šitie a svoju krajčírsku prácu. Síce nie som rodená krajčírka, ale inak neviem premeniť svoju myšlienku na realitu. Na ceste za zrealizovaním svojich modelov sa môžem pochváliť, že každá jedna vec, ktorú som vyprodukovala a dala na predaj, prípadne predala, je poctivo a pracne spracovaná. Som bohužiaľ nenormálny detailista (aj z toho už uberám) a neviem si predstaviť, že by som niekomu dala odfláknutú vec.
3. Opakovaným cvikom k dokonalosti
Ľudská myseľ sa dá prirovnať k fungovaniu ľudského tela. Keďže od fungovania mysle sa odvíja sled úkonov k finálnemu výsledku, ktoré idú ruka v ruke s kvalitou, je nutné, aby myseľ pracovala čo najlepšie a vedela adekvátne spracovať podnety, ktoré ju znepokojujú. Preto je potrebné na nej pracovať. Ak si chceme pekne vyrysovať telo, je možné zvládnuť to za pár dní? Ani náhodou. Rovnako je to s myslením a trebárs aj s prácou na svojej značke alebo celkovo na sebe. Chce to čas, chce to silu, chce to skúšky, odvahu a odolnosť.
Viem, že takto pracne šiť do konca života nebudem, ale vďaka tomu, že som si už svoje odšila a dosť ma toho ešte čaká viem, ako vysoko je nastavená moja laťka a ako najefektívnejšie delegovať šitie v budúcnosti. Navyše každý jeden model, ktorý vidíte v mojom obchode prešiel dlhým myšlienkovým procesom a sitom povinností, takže nakoniec realizujem len tie nápady, ktoré mi nezmyje sprcha z hlavy. Jednoducho tie najlepšie.
Fotky, ktorými je doplnený tento článok, boli spomínanou čerešničkou za komplikovaným obdobím. Na Instagrame som aktívne lajkovala americkú fotografku Lynzi Judish. Páčili sa mi jej stylingy, fotky, modelky, outfity a všetko okolo. Zrazu mi jedného dňa napísala, či by sa mohla u mňa zastaviť a požičať si pár vecičiek na fotenie. Bola som prekvapená, pretože oslovovanie ľudí ohľadom spolupráce som po mnohých neúspešných pokusoch jednoducho vzdala. Ešte lepšie bolo to, že Lynzi s tým za mnou prišla na moje 30. narodeniny, takže som mohla tento významný vek zavŕšiť s myšlienkou, že nie šom až taká hrozná šička 😉 Na finálny výber fotiek som si síce musela počkať ešte 3 mesiace, ale oplatilo sa. Predsa len je to môj prvý fashion editorial.
(Kabát od Zuzany Kubíčkovej, blúzka z mojich vintage pokladov a sukňa od Alter Era.)
Milí čitatelia, som si istá, že mnohí z vás sa tiež nechcene ocitnú v šialenom kolobehu a návale práce. Preto nikdy nezabúdajte na to, že vy ste šéfom svojho života. Veci okolo vás sa odvíjajú podľa toho, ako sa cítite a ako myslíte. Svet nefunguje len tak, ako nám radí rozum. Medzi nami a všetkým ostatným sú ponaťahované neviditeľné nite, pokiaľ za nich ťaháme dobre a s pokojom, vracia sa k nám samozrejme len radosť a šťastie. Pokiaľ ich ťaháme v zlosti, vracia sa nám len nezdar a stres. A ak už náhodou ste v tom neprajnom kolotoči, je fajn sa aj naštvať a nezabudnúť si pri tom spraviť v živote menšiu revolúciu.
S pozdravom
Mária Reváková / majoranka