Keď mi staršia pani, ktorá bývala v byte podo mnou dala 2 pestrofarebné bavlnené nikdy nepoužité vankúše, hneď som vedela, čo z nich bude. Nápad si ako vždy aj tentokrát na svoju realizáciu počkal asi rok, ale radšej neskôr ako nikdy. Farebná sukňová časť týchto šiat je zo spomínaného vankúša a horná čierna časť je z novej látky. Po stranách sú vrecká dostatočne hlboké na mobil 😉 Šaty sú bez ramienok a so zipsom v strede zadného dielu. Korzet je vystužený vypchávkami a kosticami, aby ste si pod ne nemuseli obliekať podprsenku.
Krásu farebných kvetov vidieť najlepšie na kontraste s čiernou. Často túto kombináciu používam. Čierna ako temno, hĺbka a smrť, ktorej sa nedá vyhnúť a kvety ako svetlo, radosť a život, ktorému sa rovnako nevyhneme. Život je to jediné, čo má každý z nás zaručené a je na každom z nás, aby s ním naložil čo najlepšie.
Keď som sa pred pár rokmi rozhodla, že pôjdem bývať do Prahy, jedna z mojich predstáv o začiatkoch znela asi takto: „Pôjdem do Prahy, ubytujem sa u starej pani, ktorá mi bude dávať nepotrebné staré veci a ja ich budem prešívať.“ Tak sa aj stalo. Byt mi prenajala jedna staršia pani a ďalšia staršia pani bývala v byte hneď pri vstupe do bytovky. V podstate bola niečo ako neoficiálna vrátnička, lebo mala prehľad o každom človeku, ktorý vstupoval a vychádzal z bytovky. Klasika… 😀 Dali sme sa do reči, trochu ma vyspovedala, povedala som jej, že šijem a tak to začalo. Dala mi kopu starých zachovalých látok a vintage kúskov. Mnohé z nich som si nechala, niečo som vyhodila – dala mi povolenie, pretože ona sa tých vecí jednoducho potrebovala zbaviť a ja som potrebovala kúsky zaujímavých látok na nové modely. A práve tie staršie materiály ma fascinujú najviac.
Toto nebola jediná predstava alebo jediný sen, ktorý sa mi po presťahovaní splnil. Napočítala som ich za rok asi štyridsať. Počítam aj mini želania, ktoré sa vo mne počas nudných rokov pred tým nazbierali. Celé tie roky pred presťahovaním som pasívne premýšľala, ako by som chcela žiť a čo by som chcela zažiť. Mojím mottom bolo: „Keby sme mali všetko, nemali by sme o čom snívať.“ Znie to krásne, no príde čas, kedy snívanie nestačí. Uvedomíte si, že sny by sa mali plniť a to nech sú akokoľvek naoko nereálne. Jasné, že som ešte nejaký čas čakala na „spasiteľa“ alebo niekoho, kto objaví bohatosť mojich plánov. Nikto neprišiel. Prišlo len jedno sklamanie za druhým a najhoršie bolo, keď som zistila, že tým najzákladnejším sklamaním som bola ja samej sebe.
Keď si uvedomíte, že vy jediní ste zodpovední sa svoj život, môže sa vás zmocniť hrôza a zároveň aj pocit úplnej voľnosti. Mala som dve možnosti. Buď zostanem vo svojom zasnenom živote – melancholická, naštvaná a depresívna, alebo konečne začnem realizovať to, nad čím tak dlho premýšľam. Buď zostanem v práci, kde nepatrím, cítim sa divne a neviem sa s nikým normálne royprávať, alebo ten čas a energiu využijem na to, na čo som bola stvorená. Buď zostanem na mieste, kde okrem milovanej rodiny nemám žiadnu spriaznenú dušu, priateľa ani kamarátku, alebo sa pustím do neznáma, ktoré si predstavujem, keď zavriem oči a pýtam sa sama seba, kde by som najradšej bola, keby som mohla byť hocikde na svete bez hocijakej prekážky.
Za 5 rokov sa mi v Prahe splnilo všetko, po čom som celý čas túžila a zistila som, že výrok „sen je tvoj osud“ je pravdivý. Ako začať? Jednoducho začať. Počúvať intuíciu a nechať sa ňou viesť. Brať problémy ako príležitosť k zdokonaľovaniu a odmietnutia ako božiu ochranu.
Ak chce byť človek úprimný k svetu, musí byť najprv úprimný sám k sebe a vtedy sa dejú divy.
S pozdravom
Mária Reváková / majoranka